V roku 1986 si profesorka psychológie Linda Camras vzala dovolenku na DePaul University, aby mala dieťa. Osem týždňov zaznamenávala každý výraz svojej dcéry a to, čo ho spustilo. „Veľa som natáčala na video,“ hovorí. Bol to prvý skutočný test teórie zo 70. rokov 20. storočia: že vo veku 2 mesiacov sa deti automaticky usmievajú, zatvorte obočie a skrčte tváre, aby ukázali pozitívne verzus negatívne emócie, ako je radosť alebo strach.
Táto myšlienka dávala Camrasovi zmysel – kým nezačala študovať svoje vlastné dieťa. „Našla som veľa vecí, ktoré nezapadali do teórie,“ hovorí. Napríklad jej dieťa zdvihlo obočie v klasickom výraze prekvapenia, keď sa hralo so známou hračkou.
Repertoár tváre dieťaťa, poznamenal Camras, môže byť trochu chaotický. Iba s vekom a spätnou väzbou sa to „usporiada tak, že medzi výrazom tváre a emóciami je užšie prepojenie,“ hovorí.
Michael Lewis, ktorý študuje vývoj dieťaťa na Rutgers Robert Wood Johnson Medical School, hovorí: „Väčšina ľudí Súhlasíte s tým, že do 6 až 9 mesiacov sa objavia výrazy emócií.“ Verí však, že k tomu dôjde ešte skôr. Jeho laboratórium zistilo, že keď dojčatá vo veku 2 mesiacov potiahli za šnúrku, ktorá vyvolala obrázky usmievajúcich sa detí a hudbu zo Sesame Street, ich tváre boli potešené. Neskôr, keď bola struna vypnutá, prejavili hnev a smútok.
Camras si však nie je istý, že tieto účinky sa vyskytujú mimo laboratórneho prostredia a spochybňuje predpoklad, že tvár dieťaťa, na rozdiel od tváre dospelého, vždy odhaľuje jeho vnútorný stav. „Ak sa váš profesor pošmykne a spadne, snažte sa nesmiať, pretože je to neslušné,“ hovorí Camras. "Ako dospelí môžeme ovládať svoje správanie na tvári, ale predpokladáme, že deti to nerobia."
Mať otázku? Tweetujte svoje vedecké otázky a nejasnosti na @PopSci s hashtagom #AskAnything alebo nám napíšte na [email protected].
Tento článok bol pôvodne publikovaný v Vydanie z mája 2015 z Populárna veda.